Lístie stromov zmýva

to niečo z tváre.

Snáď stopy mladosti?

I dátumy pustnú v kalendári.

Znovu ulicou vstrebaný

kvapkami dažďa

ukvapeno sadajúcimi

v počernosť rias

a nestretám, nestretaný.

Ospalý maliar

dumkou sa ukaldá v sen

dávajúc štetec nedbalo

v bezodný pohár plodnosti.

Som len a si len,

v sivej hmle tajov

tam sa nenapadne tratíme

čakaním dobývaného.

Sme – nie sme.

Komentáre sú uzavreté