Lístie stromov zmýva
to niečo z tváre.
Snáď stopy mladosti?
I dátumy pustnú v kalendári.
Znovu ulicou vstrebaný
kvapkami dažďa
ukvapeno sadajúcimi
v počernosť rias
a nestretám, nestretaný.
Ospalý maliar
dumkou sa ukaldá v sen
dávajúc štetec nedbalo
v bezodný pohár plodnosti.
Som len a si len,
v sivej hmle tajov
tam sa nenapadne tratíme
čakaním dobývaného.
Sme – nie sme.
Príspevky (RSS)