Občan "spravodlivo" potrestaný

Prvou istou zmienkou o slávení sviatku Narodenia Pána práve 24 decembra je správa z rímskeho prostredia z roku 354 v kalendárnych záznamoch Depositio episcoporum et Depositio martyrum. Deň 24 december sa tam označuje ako festum solis natalis invicti podľa rímskeho kalendára. Ďalej je tu zmienka o slávení vianočných sviatkov v Ríme okolo rokov 335-337. Slávili sa zvlášť v konštantínovej bazilike. Autorom týchto zmienok je rímsky chronograf F. D. Filocalus. Keďže nepoznáme skutočný deň Kristovho narodenia a už vôbec nie hodinu, existujú tu minimálne 2 hypotézy, prečo sa začali Vianoce sláviť práve 24 decembra: 1. hypotéza vypočítateľnosti

Keďže 24 marca sa všeobecne slávil sviatok Zvestovania Pána, keď archanjel Gabriel zvesoval Márii, že bude Kristovou matkou, tak o 9 mesiacov podľa tohto datovania je symbolický deň narodenia Pána práve 24 december.Toto datovanie sa však postupne diferencovalo a nastáli tu niektoré odchýlky. Napriek tomu sa však v latinskej cirkvi ujal zvyk sláviť Vianoce práve 24 decembra. Ťažkosti predstavenej hypotézy sú hlavne pre nedostatok dostupných prameňov ohľadom presného počítania týchto kalendárných dní roka, nejednotnosť a ťažšia historická interpretovanosť. 2. Dejinovo náboženská hypotéza. Omnoho väčšiu pravdepodobnosť má dejinno náboženská hypotéza, ktorú zastávajú hlavne autori F. J. Dolger, B. Botte, J. A. Jungmann, O. Cullmann, H. Frank a iní, ktorí hovoria o christianizácii a novej kresťanskej interpretácii rímskeho sviatku narodenia Slnka, ktorý bol nariadený pre Rímske impérium ako sviatok práve na 24 december. Stalo sa tak v roku 275 cisárom Aurelianom na počesť boha Slnka z Emes. Kresťania použili tento pohanský sviatok a nanovo ho interpetovali v kresťanskom duchu. Slnko predstavovalo Krista, čo je znázornené aj na starokresťanských náhrobkoch. Rímski kresťania tento štátny sviatok Slnka začali sláviť ako vlastný sviatok narodenia Krista – ako Slnka – na základe biblických citátov. Z Ríma sa slávenie narodenia Ježiša Krista rozšírilo najprv do Afriky a južnej Itálie. Slávenie Vianoc v Španielsku upravila saragosská synoda v roku 380. Písomná zmienka o slávení kresťanských Vianoc sa tam objavuje okolo roku 461 v zozname sviatkov Gregora z Tours v diele Historia Francorum. Na Východe sa tento rímsky zvyk sláviť Vianoce akceptoval do konca 4 storočia. Bazil, Gregor Naziánsky a Gregor Nyssenský v Kapadócii spomínajú súčasne vo svojich kázňach Zjavenia Pána a aj Narodenie Pána, keďže sviatok Zjavenia Pána je starší. V roku 386 predsedá sláveniu tohto sviatku Zlatoústy v Antiochii. V egypte sa prvý raz spomínajú Vianoce v roku 432. V jeruzaleme a v Palestíne sa sviatok Narodenia Pána slávil neskôr. Známa pútnička Ethéria a takisto arménsky lekcionár z roku 415 liturgicky datujú slávnosť Kristovho vtelenia na 6 január. Spomínaný lekcionár má na 24 december liturgickú spomienku Jakuba a Dávida. V arménskej cirkvi dodnes slávi sviatok Narodenia Pána 6 januára. Celkovo môžeme povedať, že slávenie sviatku Vianoc malo aj antiheretický konkrétne kontraariánsky charakter. Keďže Arius popieral Kristovo božstvo a napádal Kristovu inkarnáciu, slávenie vianočných sviatkov predstavovalo hlavne v staroveku aj osvetový charakter medzi kresťanmi. Práve týmito sviatkami sa zdôraznil reálny fakt Kristovej inkarnácie slávením slávnosti narodenia, pričom jej obsahom bol Kristus ako Boh a človek.

Jednou z legiend svetovej výroby čokolády a cukroviniek sa stal nemec Franz Stollwerck. V roku 1839 založil v Kolíne nad Rýnom závod na výrobu cukríkov proti kašľu a sortiment rozšíroval aj o čokoládu, marcipán a perníky. Štafetu prevzalo jeho 5 synov. Firmu pozdvihli na úroveň medzinárodného koncernu a otvárali úspešné pobočky – v americkom Stamforde, Londýne, vo Viedni, v rumunskom Brašove, Budapešti a roku 1896 aj v Bratislave. Bratia Stollwerckovci si vybrali starý Prešporok ako nádejné centrum rozmachu uhorského priemyslu, odkiaľ mohli zásobovať monarchiu aj zahraničie. Kvalitný, ale cenovo náročnejší tovar, mal v chudobnom Uhorsku spočiatku problémy s odbytom. Firma preto sortiment rozšírila o nové druhy čokolády a cukroviniek, ktoré boli cenovo prístupnejšie. Synonymom firmy sa v Uhorsku stali mliečne karamelové cukríky, známe ako štolverky.

Sladké pokrmy patrili medzi najžiadanejšie od úsvitu dejín ľudstva. Ešte za našich starých otcov boli však sladkostí v dnešnom chápaní synonymom luxusu. Širšie vrstvy s nimi prišli do styku až v 19 storočí. Hlavným sladidlom bol po tisícročia včelí med. Novodobá výroba cukroviniek nastala až po objavných cestách v 15-17 storočí, keď moreplavci priniesli do Európy cukrovú trstinu a kakaové bôby, z ktorých pôvodní obyvatelia Ameriky pripravovaly ostrý nápoj. Z aztéckeho názvu vznikol aj pojem čokoláda. Horký nápoj sa rýchlo rozšíril v urodzených kruhoch a v 18 storočí sa dostal aj do Viedne a miest habsburskej monarchie. V rovnakom storočí sa podarilo získať i prvý cukor z cukrovej trstiny a hľadali sa preň aj iné zdroje.

V strednej Európe sa pre cukrovarníctvo stala najdôležitejšou biela repa. Medzi priekopníkov jej šľachtenia a spracovania na cukor sa zaradil prešovský lekárnik Samuel J. Gertinger. Ako prvý v Uhorsku získal v roku 1801 z jedného funta repy jeden lót tvrdého cukru. S továrenskou výrobou začal o 30 rokov neskôr podnikateľ Ján Lačný v prvých cukrovaroch Uhorska vo Veľkých Úľanoch a vo Vojniciach na juhu Slovenska. Naše územie sa nadlho stalo hlavnou základňou výroby cukru v Uhorsku. Postupne vznikali cukrovary v Trnave, Šuranoch, Pohronskom ruskove, Trenčianskej Teplej, Trebišove a inde. Väčšina cukru však končila na stoloch zámožných vrstiev v Rakúsko Uhorsku a najmä v zahraničí, kam sa vyviezli 2/3 jeho slovenskej výroby. Cukor ako základný kameň výroby cukroviniek a jedna z hlavných ingrediencií na prípravu novodobej čokolády, sa v podmienkach Slovenska začal využívať až od konca 19 storočia. Výrobcovia cukroviniek a čokolády vychádzali z receptúr a metód vyvinutých v Nemecku, vo Švajčiarsku a v iných krajinách.