Trochu histórie: Sviatok všetkých svätých zaviedol do cirkvi pápež Binifác IV. V roku 608 dal z z rímskeho Pantheonu, čiže “Chrámu všetkých bohov” vyhádzať pohanské modly a zasvätil ho Panne Márii i všetkým svätým mučeníkom. Neskôr pápež Gregor III nariadil v Ríme každý rok sláviť Všetkých svätých 1. novembra. Jeho nasledovník, pápež Gregor IV., ho o sto rokov neskôr rozšíril v celej cirkvi. Z tohto sviatku sa vyvinula aj spomienka na mŕtvych, ktorá prebývala v cirkvi od jej vzniku. Avšak až istý opát v benediktínskom kláštore v roku 998 nariadil, aby večer 1. novembra vyzváňali zvony a spievali sa žalmy za mŕtvych a na druhý deň sa slúžila veľká zádušná omša. Tento zvyk sa čoskoro rozšíril po celej západnej cirkvi. Je to sviatok trpiacej cirkvi, čiže duší, ktoré si odpykávajú tresty v očistci. Putujúca cirkev ľudí na zemi im môže pomáhať modlitbami a obetami. Treťou skupinou je oslávená cirkev – všetci svätí.
Slováci “putujú”: Podľa prastarých predstáv našich slovanských predkov sa duše zomrelých aj naďalej zúčastňovali na udalostiach svojho rodu, ktorý si ich mal uctievať primeranými obradmi. Z oravskej doliny pochádzajú údaje, že sa na cintorínoch v noci z 1. na 2. novembra umiestňovali dokonca jedlá a nápoje pre dušičky – ako pozornosť pre ne alebo ako pokrm pre chudobných a tých, čo sa za ne modlili. Mimochodom, návšteva a výzdoba hrobov je jedným z najviac zakorenených zvykov na Slovensku, ktorý v iných krajinách takmer nepoznajú.
Odborníci na etnológiu tvrdia, že neexistujú u nás sviatky, počas ktorých by obyvatelia Slovenska tak masívne putovali, ako to robia počas Sviatku všetkých svätých a Pamiatky zosnulých. Podľa nich sú to zároveň sviatky, počas ktorých sa oveľa častejšie stretávajú aj vzdialenejšie rodiny, tak ako nikdy predtým v roku. Návšteva cintorínov je silne zakoreneným zvykom, ktorý rovnako vyznáva mesto aj dedina. Ide tu o vyjadrenie rodinnej spolupatričnosti, ktorá je vďaka spoločným zosnulým počas týchto dní mimoriadne silná. Tieto sviatky spájajú aj členov rodiny, ktorú si môžu byť inak vzdialení, či už pre rozdielne názory alebo spôsob života.
Kedysi ohne, dnes sviečky: Pred príchodom kresťanstva naši predkovia verili v kolobeh životov a smrti. Tak ako ostatné prírodné náboženstvá a filozofie aj slovanský svetonázor pokladal život i smrť za konečné a neustále sa opakujúce časti cyklu. Smrť sa oslavovala rovnako ako život. Kar bol bujným veselím. Hrali sa hry, tancovalo sa, hodovalo. Spomínalo sa na príhody a útržky zo života zosnulého, ktoré na jeho súčasníkov zapôsobili. Tí, ktorí sa voči mŕtvemu cítili previnilo ho mohli prosiť o odpustenie, prípadne mu ďakovať za dobré skutky a pomoc. Slovania verili, že duša mŕtveho je 40 dní v akomsi medzistave.
Oheň zohrával dôležitú úlohu aj na výročie karov a samozrejme na Dušičky. Boli to jediné dve príležitosti v roku, kedy si mohli živí a mŕtvi vyriešiť nedoriešené záležitosti. Na dušičky sa zapálila veľká vatra priamo na hrobe. Účinok ohňa podmieňoval harmóniu vzájomných vzťahov. Dnes z tohto zvyku zostal aspoň komornejší akt zapaľovania sviečok. Jeho očistná funkcia zostala dodnes neprekonaná. Jedna sviečka zapálená s úprimným srdcom, môže urobiť viac, než množstvo vencov a zmrznutých rezaných kvetov.
Príspevky (RSS)