Občan "spravodlivo" potrestaný

Legendárny kráľ – Príbeh Kamelotu sa začína a končí kráľom Artušom. Podľa legendy sa narodil zo smilstva, ktoré mal na svedomí čarodejník Merlin. Keď však čestný a statočný mladík vytiahol meč z kameňa, stal sa uznávaným kráľom celej Británie právom i rodom. Viacerí historici sa domnievajú, že tento príbeh má pravdivé jadro a legendárny vládca svoj reálny podobraz. Jedným z adeptov na Artuša je britský vojvodca z 5 storočia n.l., ktorý po odchode Rimanov z Británia bojoval s germánskymi kmeňmi. Do úvahy prichádza aj udatný hrdina Riothamus, čo v latinčine znamená zvrchovaný kráľ. Tento muž viedol v roku 486 vojsko do Galie a neskôr prijal meno Artorius. Artušom však mohol byť iba waleský hrdina z piateho storočia, prezývaný Arthur, teda Medveď. Vieme však o ňom len to, že jeho pravé meno znelo Owain Ddantgwyn. Vo svojej histórii Britov zo začiatku 9 storočia spomína mních Nenius ako prvý odvážného bojovníka Artuša. O 150 rokov neskôr neznámy autor opisuje v Análoch z Kambrie smrť celého Artuša, bojovníka z 5 storočia však premenil na kráľa až dejepisec Geoffrey z Monmouthu vo svojich Dejinách kráľov Británie z 12 storočia. O 100 rokov neskôr pridal do artušovskej legendy francúzsky básnik Chrétien de Troyes tému rytierskej lásky. Všetky motívy spojil do jediného pôsobivého príbehu až sir Thomas Malory v 15 storočí vo svojej knihe Artušova smrť a dal kráľovskej legende podobu, ktorú poznáme dodnes. Nechýba v nej čarodejník Merlin, krásna Guenevera, bájny Kamelot, hľadanie Svätého grálu, rytieri okrúhleho stola, Artušovo tragické zranenie v súboji so zradným Mordredom a ani kráľovo prenesenie na ostrov Avalon a jeho sľub, že sa vráti, keď ho Británia bude potrebovať.

Kde bol Kamelot? – Viac ako 8 storočí si ľudia rozprávajú príbehy o mocnej ríši, v ktorej srdci stálo čarovné mesto Kamelot. Geoffrey z Monmouthu ho umiestnil do Caerleonu v južnom Walese, kde kedysi stála rímska pevnosť. Niektorí historici však zastávajú názor, že Kamelotom bol hrad Tintagel na severnom pobreží Cornwallu, kde sa Artuš podľa povesti narodil. Hoci pochádza až z roku 1145, archeológovia pod ním odhalili zvyšky keltského kláštora, postaveného v magickom 5 storočí. Dnes sa však zástancovia artušovskej legendy prikláňajú k názoru, že najpravdepodobnejším miestom, kde by sa mohlo vežaté mesto so zlatými strechami nachádzať, je hradisko Cadbury Castle v grófstve Somerset. V artušovských časoch tu skutočne stála britská pevnosť a zjavne šlo o sídlo kráľa. Cadbury prvýkrát označil za Artušovu baštu už John Leland, antikvár kráľa Heinricha VIII. A súhlasia s ním aj niektorí archeológovia. Vykopávky totiž potvrdili, že hradisko pochádzajúce z 1 storočia pred n.l. Bolo po niekoľkých storočiach pustnutia opäť obývané a spevnené. A to práve koncom 5 storočia, v čase, keď mal žiť a vládnuť kráľ Artuš.

Kráľ žije! – Briti sú oddávna presvedčení, že kráľ Artuš nikdy nezomrel. Anglosaský básnik Layamon v roku 1190 napísal: Artuš žije a stále prebýva v Avanlone. V tom istom čase tvrdil spisovateľ Gervasius, vraj počas návštevy Talianska videl kráľa prechádzať sa po úpätí Etny. Aj ľudové povesti hovoria, že Artuš len spí v kamennej sieni vnútri vrchoviny Eildon Hills. Kelti vždy boli presvedčení, že ich mŕtvi odchádzajú na ďaleký ostrov, kde ďalej prežívajú. Zrejme to podnietilo vznik legendy o idylickom Avalone. Lenže presvedčenie národa, že jediný spravodlivý vládca žije a príde, keď ho bude potrebovať, sa nepáčilo neskorším anglickým kráľom, a tak sa rozhodli vyvrátiť ho nájdením Artušovho hrobu. V 12 storočí mnísi z kláštora V Glastonbury skutočne objavili v hĺbke 2 metrov pod stavbou kamennú dosku s krížom a nápisom: Tu leží pochovaný slávny kráľ Artuš na ostrove avalonskom. Pod ňou sa nachádzal hrob s 2 kostrami. Jedna mala roztrieštenú hlavu a druhá, menšia, patrila pravdepodobne žene. Boli to pozostatky Artuša a jeho Guenévery? Alebo šlo o podvrh? Archeológovia v roku 1934 síce skutočne našli na opísanom mieste zvyšky pôvodného hrobu, no či v ňom naozaj odpočívali na svojej poslednej ceste Artuš a jeho kráľovná, to sa už nedozvieme.

Cierne plody stromu Vitex doniana pripominaju slivky. Od augusta do oktobra su dolezitou potravou pre paviany druhu Papio anubis v narodnom parku Gashaka-Gumti. Obsahuju zluceniny zo skupiny fytohormonov a paviany v zapadoarfickej Nigerii ich pouzivaju ako akysi druh prirodnej ochrany proti otehotneniu. Plody, ktore paviany jedia v urcitych mesiacoch, obsahuju zluceniny s podobnym ucinkom ako tehotensky hormon progesteron, pisu nemecku a britski vedci v casopise Hormones and Behaviour. Vysledkom je nielen zastavenie hormonalneho cyklu samic, ale paviany maju aj menej zdurene genitalie, co je znakom pripravenosti na parenie. James Higham z Roehampton University tvrdi, ze konzumacia rastliny zrejme posobi na samice ako fyziologicka a socialna antikoncepcia. Produkty z vitexu jahnacieho sa oddavna pouzivaju na liecenie hormonalnych problemov u zien. Ich vplyv na niektore zenske hormony je znamy uz tisicrocia a spomina sa aj v Homerovej Iliade.

Ázia sa delí na 4 časti:

a, Eufrat a Tigris

b, Južná Ázia – Indoganská nížina

c, Juhovýchodná Ázia – ostrovy Indonézie

d, Východná Ázia – pobrežie Japonska a Číny

Kontrasty medzi jednotlivými európskymi kultúrami nie sú také viditeľné. V porovnaní s ázijským svetom je však tento rozdiel markantný. Jednotiacim prvkom ázijských krajín je náboženstvo-budhizmus, islam, v menšej miere hinduizmus a iné prírodné náboženstvá. Náboženstvo tu má oveľa väčší vplyv ako je tomu v Európe. Preniká do života celej spoločnosti, ovplyvňuje i ekonomiku. Ázijské krajiny všeobecne konajú a uvažujú oveľa viac z dlhodobého hľadiska ako kultúry Západu. V mnohých europskych krajinách ľudia pracujú, aby žili. Ľudia v Ázii žijú, aby mohli pracovať. V Japonsku, Číne a Kórei sa pracuje dlho, 6 dní v týždni, ba aj dlhšie, a výnimkou nie je ani kratšia dovolenka. Ľudia v Ázii nekomunikujú takým priamym spôsobom ako obyvatelia Západu. Málokedy tu počujete priame odmietnutie nie, a už vôbec nie prejav plný emócií. Excentrické správanie ako krik či hádka na verejnosti sa veľmi odsudzujú, lebo sú prejavom toho, že dotyčná osoba sa nevie kontrolovať. Mať nad sebou kontrolu sa považuje za prednosť a ukazuje, že sme pánmi situácie. Udržať si dobrú tvár je oveľa dôležitejšie ako strata.

Za pozornosť stoja tradičné japonské domy, ktoré sú vyrobené z dreva a papiera. Sú vyvýšené 30 cm nad zemou. Známe sú najmä ich Tatami rohožami a Shoji. Vnútrajšok a vonkajšok sú striktne oddelené, nikdy do nich nechodíme obutí. V záhradách zväčša imitujú prírodu, s jazierkami a riečkami tečúcej vody. Niektoré tiež obsahujú čajové záhrady s naaranžovanými kameňmi a lavičkami. Špecifikóm Japonska je Kado – tradičné japonské umenie, ktoré prekvitá od 16 storočia. Základnou myšlienkou je vyjadrenie troch elementov – neba, zeme a ľudstva vo vyváženej kompozícii použijúc kvety. Prirodzená krása a pocity jedinca sa zachytávajú v kvetinových aranžmá použitím nožníc na upravenie dĺžky stoniek a tvaru listov, rastliny sa taktiež zakrivujú na dosiahnutie požadovaného tvaru. Rovnako Origami je tradičné japonské umenie skladania papiera. Je to zábavná činnosť pre tých viac zručných, pričom sa štvorcový papier skladá do rôznych tvarov bez použitia lepidla a nožníc. Aj čajový ceremonál je neoddeliteľná tradícia. Je o nájdení vnútorného pokoja a rovnováhy. Človek musí poznať jeho pravidlá – ako správne chodiť, ako sa klaňať, kde mať ruky, ako sedieť, ako správne jesť ponúkané koláčiky, ako sa poďakovať hostiteľovi a podobne. Keď sa všeko pripraví – vyčistí sa čajová súprava – začne samotná príprava čaju. Používa sa čerstvý japonský zelený čaj zomletý na prášok, ktorý sa nadávkuje do mištičky, zaleje sa primeraným množstvom vody a mixuje sa bambusovým mixovadielkom. Keď je čaj dokonalosť sama o sebe, môže sa servírovať, hlasno vychlípať, pričom treba poobdivovať misku, z ktorej ho pijete, pretože sa každá jedna vyrába ručne a je jedinečná.

Ázia je obrovská krajina, čo národ, to iná mentalita. Jednou z najšpecifickejších krajín je Thajsko. Tento štát sa svojou kultúrnou mentalitou vymyká z ázijského sveta.

Thajsku sa hovorí Zem úsmevov. Obyvatelia sú veselí, pohostinní, vyrovnaní a tolerantní. Zásadne neutekajú, z ničoho si nerobia problém, nerozčuľujú sa, nedvíhajú hlas. Keď to urobí cudzinec, ignorujú ho. Nerobia si problém s docvhíľnosťou, komplikácie riešia veľmi dlho. Trpezlivosť, ktorou ovplývajú, čakajú aj od cudzincov. Prejavy zlej nálady, strácanie nervov, vyjadrovanie hnevu na verejnosti nevedú k ničomu. Zamračená tvár je známkou zlej výchovy. Takéto správanie sa považuje za neslušné, neokrôchané a je veľmi nevhodné. Znamená pre nich stratu vlastnej tváre. Požiadavky a protesty je najlepšie podávať s úsmevom. Hlavne v Bangkoku sú široko prijímamé západné zvyky. Avšak to, čo je prijateľné v Banhkoku, nemusí byť prijateľné na vidieku, kde sú tradície ešte stále veľmi silné. Uličky Bangkoku sú považované za centrum svetovej sexuálnej turistiky a pritom je prehreškom, keď sa manžel vedie na ulici s vlastnou ženou. Budhizmus zavrhuje cudzoložstvo, vyznáva ho 94% obyvateľov krajiny a napriek tomu dievčatá poskytujú sexuálne služby turistom a často živia celé rodiny. Thajčania prikladajú veľké dôležitosť a hodnotu upravenému a čistému oblečeniu. Aj keď neformálne oblečenie je akceptované, typickému oblečeniu turistu sa vysmievajú a jeho nositeľa označujú za chudobného a špinavého.