Občan "spravodlivo" potrestaný

Ráno vstanem, natiahnem sa, čapnem budík, oblečiem sa. Kuknem budík, posúrim sa, zbehnem schody, unavím sa. Procedúru vyberiem, na raňajky odbehnem. Kuknem tu, kuknem tam, k obedu sa ponáhľam. Po obede lážo, plážo, po výletoch krížom, krážom. K večeru sa už chýli, hudobníci v bruchu sú nemilí. Príbory už štrngajú, večeru už nám chystajú. Po večeri šupito presto, vybehnúť po schodoch do izieb na svoje miesto. Posteľ nás čaká, na oddych nás láka. Šupnem do nej, prikryjem sa, zavriem oči, otočím sa, a ráno zasa zobudím sa.

Stojím, stojím, voda padá

a ja som veľmi rada,

že voda teplá je,

že ma trocha zohreje.

Chýba mi tu pohľad tvojich očí

až sa mi z nich hlava točí

Som tu sama, ako stará dáma

čo si hladí ramená sama

Chýba mi tu dotyk tvojích rúk

čo ma zbavia mojich múk

Chýba mi šepot tvojich úst

čo zlíže slanosť mojích sĺz Slzy tíško padajú

a po tebe volajú.

V sprche stojím sama

ako stará dáma.

Mydlo v dlani mám

po celom tele ho roztieram

Voda na mňa padá

bublinky z mydla mám rada

Ak bubliniek z mydla niet

zoberieme si hneď

uterák si prehodím

a z vody vystúpim

Otriem si ja nôžky

a natiahnem ponožky

Oblečiem si košieľku

schovám sa pod prikrývku.

Zavriem očká malíčko

a rozbúcha sa mi srdiečko.

Srdce bije bim, bam, bom

a ty si mojím snom.

Jar: svojím dychom prebúdza

nový život

nové svetlo

novú nádej

Prebúdza tlkot dvoch nesmelých sŕdc

rodí sa nový život plný skvostov,

druhého dychu,

závany zárodku nového života

A večne zelený čas prvých lások mája,

dotyky ľúbosti

v prérii mení hukot más

vo veselom vytržení

v prvý deň májový.

Ako radosť

prúd pochodov tónov valí sa

a rozžiarené oči

dýchajú časom nového žitia.

Leto: Balzam bolesti prúdi si

vo svojom pokojnom toku.

Slnko, voda, vzduch,

seno, jahody, les

romantika teplých večerov

hlivieť v nič nerobení

pri azúrovom pobreží.

Čas sladkých plodín oddychu.

limonádou a zmrzlinou

chladíme pot tváre.

Dni plynú ako voda

prúdom potoka

a ostanú ako spomienka

sladká ako šľahačka v rio grande.

Jeseň: Zožltnuté lístie, blatisté dažde

hlúpe pľušte, zlé nadávky

v toku kalnej vody.

Zrejúce plody zeme,

plody prírody žitia zrejú,

dozrieva aj viera nášho poznania

A telo spať by chcelo

uložiť sa v blankyt podnebia.

Je všetko mĺkve,

ospalé bez iskry

Niekto niečo čaká

čo potichu a zradne prísť má

a preto je asi taká mĺkva,

Lebo každý na ňu raz čaká

na posledný dozretý plod,

dozrievania v srdcu našom.

Ona príde posledná jeseň života.

Zima: Je ako panna v bielom závoji

nepoškvrnená blatom ciest

Jej tichý dych,

svit lesklých nocí,

mráz hrajúci sa na tvárach dievčat,

snehová vločka, ktorá v tichom súzvuku na peň si sadá

Zmrznuté dlane,

zjazd na bielom prachu hôr

Neúprosné, nervy drasajúce boje

na mramorovom podklade ľadu.

Čaro ticha, sviatky pohody,

pár hodín mieru

i nové začiatky prvých hodín letu.

To sú pocity,

tej panny v bielom závoji.

Z izby vyženiem samotu do rána.
A tu nebudú prekvapený nie sami.
Privítam náhlivo deň
do rozpínavosti času.
Aj vplávam do neho loďou poznania.
Loď bez záchranných pásov
pre úskalie života.
Do reality.

Číra jak púť zlatých lúčov
priezračným tokom
v svojom tichom speve.
Tá nežná krv zeme,
mala svoj tajom chránený život.