Čas zabudnutý v žiare svetiel
fosforujúceho ohňa
bez rámca pravidiel,
bez okov, ktoré dáva
pocit zodpovednosti.
V šumení večerného
zvuku lahodiacich strún
a pri mesiaci sa naše ruky ihrali
s rukami krásnych diev,
dcér Venuše.
Plamene žiariac
gestom lahodnosťou
mimo úsmev cynikov.
Len zamilované pohľady
bez zmien počasia
večerami čo prešli
ako pútnici bez mena.
I tu i tam kdesi
večerný dych gitár sa hlási.



Príspevky (RSS)