Archív pre kategóriu: Verše – môjmu srdcu blízke

Čas zabudnutý v žiare svetiel
fosforujúceho ohňa
bez rámca pravidiel,
bez okov, ktoré dáva
pocit zodpovednosti.

V šumení večerného
zvuku lahodiacich strún
a pri mesiaci sa naše ruky ihrali
s rukami krásnych diev,
dcér Venuše.

Plamene žiariac
gestom lahodnosťou
mimo úsmev cynikov.

Len zamilované pohľady
bez zmien počasia
večerami čo prešli
ako pútnici bez mena.

I tu i tam kdesi
večerný dych gitár sa hlási.

Z troch sĺz úsmev vykĺzol,
z troch sĺz, ako z kameňa.

Na perinu si daj nápis,
zabudnutá
a ulož sa do spomienok.

Pustím si televízor
položím hlavu na vankúš
privriem oči.

sníva sa mi o všeličom,
alebo aj o ničom,
nejaký sen tam možnože chýba.

Vychutnávam rytmickým dychom
tú sladkú chvíľu nič nerobenia
až pokiaľ prenikavý cengot tichom
ma nedrgne tým drzým
je čas vstávať,koniec snenia.

Dravá priateľka chamtivosti
snaživo iskrí
vždy novými a novými
výbojmi ohovárania.

Nabitá energiou,
v každom je iná
pri stretnutí šťastia
v cudzích dverách.

Uráža lavínou necitlivosti
vidiac úspech iných,
neberúc ohľady
na ich pravdivosť.

Kole oči, ak nie je
vlastnou šancou /snahou/
byť lepší.

Osočením háji
svoju „prestíž“
čo chabou útechou
stojí na stračích nohách

Ich tváre blednú
a s nimi bledne
aj kúsok láskavosti duše.

Tam kdesi v šatách
šustiacich svetlivosťou
Tam kdesi v nás
kladie sa tajom
čo drví nemilosťou nás.

Nepozná čas
keď hrotom
dotyk čo páli
vnuknutím fráz.

Vzdávané láskaním
to jazrivé blúdenie
tá rana platenia
je záverom úloh
Je niečo – je v nás.