Občan "spravodlivo" potrestaný

Patrí medzi lezecké športové disciplíny. Lezci sa pohybujú v maximálnej výške 4 metrov, aby si pri páde neublížili. Realizuje sa bez lana, na umelých stenách s príchytmi, na malých skalnatých blokoch alebo nízkych skalách niekoľko metrov nad zemou. V súčasnosti získava veľku popularitu hlavne pre začínajúcich lezcov aj vďaka svojej nenáročnosti na vybavenie a skúsenosti. Lezenie krátkych ciet bez lana je extrémnou formou lezeckých disciplín s cieľom podania macimálneho výkonu. Zároveň je to však výzva a motivácia, ako siahnuť na dno svojich síl a pokoriť sám seba. Je to nekonečná hra s neuveriteľným množstvom pohybov a krokov, ktorá je určená pre lezcov a lezkyne všetkých vekových i výkonostných skupín. K bouldrovaniu nepotrebujete žiadneho partnera na zaisťovanie, aj keď lezenie v skupine vyvoláva súťaživejšiu a príjemnejšiu atmosféru. Bouldering si vyžaduje maximálnu silu a svalovú koordináciu. Je to silový šport, kde sa uplatnia dlhšie nohy a ruky. Dôležitá je tiež vytrvalosť. Nie je to o zdolávaní vysokých skál, ale s lezením to má veľa spoločného. Adrenalín a motiváciu prekonávať seba samého. Byť zavesený na 4 metrovom balvane bez istenia a hľadať najvhodnejšiu cestu, ako ho pokoriť. Ak sa chcete venovať tomuto športu, v zásade nepotrebujete až tak veľa, stačia ruky a nohy. Najbežnejším vybavením sú lezečky špeciálna obuv, ktorá chráni nohu a taktiež umožňuje jemné a obratné kroky a okrem toho má dobrú priľnavosť ku skale. Buldermatka mäkká podložka, ktorá v prípade pádu zabráni vážnejšiemu zraneniu a vrecko s magnéziom chemický prípravok obmedzujúci potenie rúk. Z hľadiska najvhodnejšieho terénu je Slovensko na lezenie ideálne, priaznivá je žula, ktorá je zastúpená v jadrových pohoriach ako Malé Karpaty, Tribeč, Strážovské vrchy, Malá Fatra či Tatry. Na slovensku je azda najlepšou boulderingovou oblasťou okolie Súľovských vrchov, na západe Slovenska v okolí Bratislavy treba vyskúšať oblasť Rybníček pri Pezinskej Babe. Je to predovšetkým o hľadaní, vychádzkach v lese s očami naširoko otvorenými.

Je ľahko extrémny šport, ktorý vznikol v roku 2000 na Novom Zélande. Zorb vynašiel Andrey Ahers. Inšpirovať sa nechal obrazom Leonarda da Vinciho, na ktorom je znázornenýá roznožený a rozpažený muž v kruhu. Priehľadnú guľu začal vyvážať do celého sveta. Princípom zorbingu je neriadené kotúľanie zorbu zo svahu smerom dole. Svah býva dlhý 200 metrov so sklonom okolo 20 stupňov. Zorb obsahuje rýchlosť 50 km/h a jeho zastavenie prebieha samovoľne pod svahom. Zorbovať môžete na trávnatom kopci, na snehu ale aj na vode, v lete aj v zime. Pokiaľ máte strach zorbovať sami, môžete si zorbu pozvať jedného spoluzorbujúceho. Zorb je guľa s priemerom 3 metre, vyrobená zo špeciálneho, priehľadného PVC, váži 90 kg a v priemere má 3,2 m. Vo vnútri tejto gule je ešte jedna, o niečo menšia. Obidve sú spojené dômyselnou konštrukciou. Pred samotným zorbovaním sa uskutočňuje niekoľko testov na prázdno kedy sa preveruje bezpečnosť prevádzky zorbu. Pre akciu sa vyberá taký terén a kopec, kde sa zorb nemôže dostať napríklad do tŕnia alebo stromov. Prepichnutie zorbu však nemá vplyv na zorbonauta. V súčasnej dobe sa zorbovanie prevádzkuje len so zorbom a postrojom. Veľa ľudí má obavy, že im bude pri kotúľaní zle. Táto predstava je síce opodstatnená, ale nie je pravdivá. Treba si uvedomiť, že otočenie o 360 stupňov je iba raz za 10 m a to už naozaj nie je až taká závratná rýchlosť. Možnosti poranenia sú minimálne, hlavne vďaka dômyselnej konštrukcii, ktorá všetky nárazy pri pohybe krajinou absorbuje. Na výber býva klasický zorbing, kde je človek vnútri gule pevne pripútaný, alebo hydrozorbing. Hydro zorbing spočíva v pridaní vody do vnútornej gule, a tak si človek môže vychutnať ten istý pocit ako má pri praní bielizne v práčke. V zorbe sa dá pohybovať aj po vodnej hladine, kde vlastnou silou rozbývete celú guľu a ide v nej prekonávať aj také prekážky ako sú napríklad splavy.