Za bránou biely plášť

znamenie strážcov bolesti

pochodmi odháňajúcich strach.

Za bránou biely plášť

možno jediný raz čakajúcim,

vchádza vizitou

i každým utečeným slovom

dané pohladením

pre vlečúce sa hodiny strachu.

„Čo ak?!“

Za bránou v tom plášti

dve jemné dlane

zušľachťujúce diamanty

za obzorom,

v pozadí tupej hmly.

Aj málo je veľa

ich vedením cestu

aby bolesť ich

nebola večným utrpením.

Injekčnou striekačkou

odhaňajúc zlozvyk baktérii.

Trpezlivosťou prináša

aby niekto

znova dostal

to vytúžené Ja.

Byť v pozadí

dávať srdcu, telu

šancu žiť.

Únavou odchádza

deň po dni,

na vešiaku zostáva

iba jeho bielý plášť.

hľadá písmená

snov svojích

hlásky stratených

nocí bez slov a moci.

Hľadá bez oddychu

niečo dávne

v nočnom tichu.

Blúdi v spleti ciest

diaľkou meravou veľkomiest,

iba stromu lístok malý

ho zastaví dychom jesene

v tom nezmyselnom blúdení.

K nohám sadnú

únavou stovky ciest

jeho túlavých topánok

podivnou hrou.

M.Š.

radosťou i smútkom

Všetko vopred vyrátané

kalkulačkou nerozumného počítania

mne to svedčiac – ostatným nie.

Nevediac byť nespútaným nepoznám signály stretnutí

môj návyk je otupujúci

aj keď chcem byť iným

zatváram.

Zatváram ľahkomyseľné dvere

svojou nedôslednosťou

ostávam sám

s túžbami a snami.

Zatváram sám pred sebou

a vnútri nechávam

iba prázdnosť osamelosti

„ZATVÁRAM“!

M.Š.

tak pravdivo ich vravieť skús.

Svetlo sa rozplýva

z pódia je ich šum

hlava padá zo stien

podivné to potuchy

nepríjemné predtuchy.

Sú krásne slová,

že potom, po tichu

bez váhania

ti ich dokážem vravieť

nie sú to lži

sú to nádherné sny

sú to slová,

ktorých vždy je málo.

Veľa síl bude stáť

ak niekto uverí

slovám z perí, záhadné nejestvuje

sen nie je klamstvom

sú krásne z tvojich úst

tak pravdivo ich vravieť skús.

M.Š

Tvojej nežnosti

nesluši hlas pochýb

nie som maniak

čo klamu slúži

Mám rád

z duše,nič nevyrovná

sa môjmu citu

láske hranému pocitu.

Priviniem Ťa srdcom svojim

Láskou sa ti rozkrojím

a smädom budem piť,

piť nehu z tvojich úst.

Noc šumí poéziou,

keď sa do seba splietali

spaľujúce plamene.

Keď sme do seba

sami seba dali.

Sme len a čas.

Malá diera dolu pod schodami

je dverami nočných výletov

k prestretému stolu

To drzé zviera

potuluje sa ticho

v našej zábudlivosti.

Dve svietiace oči v tme

ticho sa kradnú

zase hľadajúc niečo pod zub

privádzajú nás v zlosť

Vyjadrujúc odpor ako

v delíriu opilcov

a roztomile bojazlivých predstavách dievčat,

najlepšie v laboratóriách

kde bezmocne pomáhajú vede v nové poznanie.

Tam kdesi po schodami

malé stvorenie

ráno spokojne usína,

a potrvá to pokiaľ

mačka neurobí koniec jej výletom.

Dvíham slúchadlo, vytočím číslo

neobvyklým spôsobom

prvé v zozname pod písmenom „B“.

Chcem počuť niečí hlas

s ozvenou zabudnutí

na otupnosť samoty.

Haló – prosím, známou odpoveďou

chcem počuť iba tvoj hlas.

Sám radšej mlčím.

Keď drôty sa iba frázou rečí

balzamom na svoju samotu.

Haló – stratené ozvenou

do hladania nových poznaní.

na lúku si sadá

v lístkoch trávy

svoj cieľ hľadá

v povetrí nesie sa

farebný závoj

pozdravom leta

K lúčom tepla

čo sú blízko

Letí, ihrá sa

tam v povetrí

kde vlnky ľahkého vánku

stretajú sa.

Pestrofarebnosť krídel

na lúku si sadá

v lístkoch trávy ihrá sa

s láskavými vlnkami

vône páperia

blankytu púpav.

Jedno leto motýľ

Má možno i preto

slnkom kúpajúcim

na krídlach pár dní

v svojej kráse

na jeseň čaká.

tak prosto zrodenej z nás dvoch

z naších nežných slov, jemných dotykov.
Láskou bolesti sa ihrá s tebou nový život

keď sa vkladá v tvoje lono, tvojho prítulného ja.

Žije jemnúčko tvojou sladkou bolesťou

spíte tak dvaja,

keď vlnením vraví ti mama

tu som, neboj sa tu ma máš!
Tešíš sa aj keď občas slzami

keď zvedavo si budeš obzerať

nedočkavo, netrpezlivo svoj najkrajší uzlíček

a môcť povedať tak si tu, tak ťa tu mám.

M. Š.