Občan "spravodlivo" potrestaný

Lístie stromov zmýva

to niečo z tváre.

Snáď stopy mladosti?

I dátumy pustnú v kalendári.

Znovu ulicou vstrebaný

kvapkami dažďa

ukvapeno sadajúcimi

v počernosť rias

a nestretám, nestretaný.

Ospalý maliar

dumkou sa ukaldá v sen

dávajúc štetec nedbalo

v bezodný pohár plodnosti.

Som len a si len,

v sivej hmle tajov

tam sa nenapadne tratíme

čakaním dobývaného.

Sme – nie sme.

Tak pozri sa mi do očí

ak hráš fér

tak prehrávaš, neboj sa

neroň slzy slané

veď aj prehra sa často stane

víťazstvom, ak svedomie je citlivé.

Budeme hrať spolu

ak keď občas smolu

si napustíme do topánok.

Budeme hrať spolu za šťastie.

S centami vo vrecku

si obzerám veci v Tescu

snívam a otvorenými očami

strýkom mi je Rockfeler.

Míňam jedným šmahom

tisíce eur

na smiešne útraty.

Chtivý pocit mať

pre klam očí

otupnú výstrednosť

pre hry mamonu.

Krajším pocitom

však ostane len

snívať s otvorenými očami

vo vrecku s centami

ísť trebárs kúpiť žuvačku.

S centami vo vrecku

nepredplateným svetom

jednoduchým úsmevom

známym popevkom

možno chudobným

ale bez dlhov, dlhov na duši

skromnosťou pre všetkých

na ceste za poznaním

obyčajného šťastia.

Jar: svojím dychom prebúdza

nový život

nové svetlo

novú nádej

Prebúdza tlkot dvoch nesmelých sŕdc

rodí sa nový život plný skvostov,

druhého dychu,

závany zárodku nového života

A večne zelený čas prvých lások mája,

dotyky ľúbosti

v prérii mení hukot más

vo veselom vytržení

v prvý deň májový.

Ako radosť

prúd pochodov tónov valí sa

a rozžiarené oči

dýchajú časom nového žitia.

Leto: Balzam bolesti prúdi si

vo svojom pokojnom toku.

Slnko, voda, vzduch,

seno, jahody, les

romantika teplých večerov

hlivieť v nič nerobení

pri azúrovom pobreží.

Čas sladkých plodín oddychu.

limonádou a zmrzlinou

chladíme pot tváre.

Dni plynú ako voda

prúdom potoka

a ostanú ako spomienka

sladká ako šľahačka v rio grande.

Jeseň: Zožltnuté lístie, blatisté dažde

hlúpe pľušte, zlé nadávky

v toku kalnej vody.

Zrejúce plody zeme,

plody prírody žitia zrejú,

dozrieva aj viera nášho poznania

A telo spať by chcelo

uložiť sa v blankyt podnebia.

Je všetko mĺkve,

ospalé bez iskry

Niekto niečo čaká

čo potichu a zradne prísť má

a preto je asi taká mĺkva,

Lebo každý na ňu raz čaká

na posledný dozretý plod,

dozrievania v srdcu našom.

Ona príde posledná jeseň života.

Zima: Je ako panna v bielom závoji

nepoškvrnená blatom ciest

Jej tichý dych,

svit lesklých nocí,

mráz hrajúci sa na tvárach dievčat,

snehová vločka, ktorá v tichom súzvuku na peň si sadá

Zmrznuté dlane,

zjazd na bielom prachu hôr

Neúprosné, nervy drasajúce boje

na mramorovom podklade ľadu.

Čaro ticha, sviatky pohody,

pár hodín mieru

i nové začiatky prvých hodín letu.

To sú pocity,

tej panny v bielom závoji.

Z izby vyženiem samotu do rána.
A tu nebudú prekvapený nie sami.
Privítam náhlivo deň
do rozpínavosti času.
Aj vplávam do neho loďou poznania.
Loď bez záchranných pásov
pre úskalie života.
Do reality.