Občan "spravodlivo" potrestaný

Zoskupovanie ľudí do spoločenstiev je staré ako ľudstvo samo. V historických dobách mal sobáš trochu inú podobu ako dnes. Vtedy sa ľudia združovali viac kvôli zachovaniu rodu, ako kvôli významu vzťahu ako takého. Za najstarší známy spôsob sa považuje únos – násilný, fingovaný alebo po dohode snúbencov. Neskôr bolo rozšírené uzatváranie manželstva na základe kúpy nevesty. V minulosti sa uzatvárali manželstvá z rozumu, pričom o manželstve rozhodovali väčšinou rodičia, typickým príkladom sú mocní panovníci. Žena a muž museli k sebe pasovať podľa rodinných tradícií, podľa vzdelania, podľa finančných pomerov. Neoženiť poriadne syna, nedostať dcéru pod čepiec bola pre rodičov mimoriadna bolesť. Až 20 storočie prinieslo výsadu vydávať sa alebo ženiť z lásky. V priebehu histórie vznikali rôzne formy manželstva. Boli založené buď na princípe polygamie, ktorá pripúšťa zväzok muža s viacerými ženami naraz, alebo nám bližšiemu princípu monogamie, ktorá obmedzuje manželstvo na jedného partnera. Skutočným obradom sa stala svadba až v období antiky. Grécka spoločnosť priam nútila mužov k uzatváraniu manželstiev, pretože potrebovali množstvo vojakov pre armádu. V lepších rodinách sa o dievča uchádzalo viac nápadníkov, ktorí medzi sebou súťažili v atletických, rečníckých, speváckých a tanečných disciplínach. Výbeh vhodného ženícha potom urobil otec nevesty. Tieto svadby však neboli príliš záväzné, pretože manžel sa so svojou ženou ani nemusel vídať. Požadované bolo iba, aby zabezpečil mužského potomka rodu. V začiatkoch kresťanstva sa manželstva medzi kresťanmi uzatvárali podľa zdedených zvykov, bez akéhokoľvek zásahu cirkvi. Neskôr cirkev vyžadovala stále častejšie uzatváranie manželstiev pred kňazom a požadovala uzákonienie tejto požiadavky aj svetskou mocou. Avšak celý stredovek bol aj napriek cirkevným a štátnym zákazom sprevádzaný tajnými neohlásenými svadbami. Od tridentského koncilu v r. 1563 sa manželstvá uzatvárajú pred sobášiacim kňazom a dvoma svedkami. V súčasnosti existujú dva rovnocenné spôsoby uzatvárania manželstva – civilný a cirkevný. Moderné civilné manželstvo, ako ho poznáme dnes, je u nás pomerne mladé. Jeho prvým právnym podkladom bol rakúsky ríšsky zákon platný od r. 1870. Od tejto doby je možny aj rozvod. V Anglicku bolo obligátorné civilné manželstvo právne zakotvené v r. 1653, vo Francúzsku v r. 1792. Svadba sa v minulosti konala v čase poľnohospodárskeho pokoja, najčastejšie cez fašiangy alebo v jeseni, keď bolo v domácnosti viac potravín, s ktorými by sa mohla dôstojne zabezpečiť svadobná hostina. Až do 1. svetovej vojny trvala svadba u bohatších a majetnejších gazdov celý týždeň. Neskôr sa jej trvanie skrátilo na 3 dni.

Predtým, než sa začali viazať svadobné kytice z kvetín, používali ženy aromatické kytice z cesnaku, byliniek a obilia na odohnanie zlých duchov. Postupom doby boli nahradené kvetinami symbolizujúcimi plodnosť a večnú lásku.

Tradícia zasnubného prsteňa patrí k najstarším zo všetkých svadobných tradícií a rituálov. Skoro každá civilizácia vrátane Egypťanov používala prsteň ako symbol manželskej zmluvy. Pre Egypťanov krúžok predstavoval večnosť a prvé prstienky boli spletené z trávy, sena, kože, kosti a slonoviny. Po vynájdení kovu sa začali vyrábať prstienky kovové. Vraj vôbec nezáleží na tom, na akom prste sa človek rozhodne prsteň nosiť, manželské pusto sa považuje za uzavreté po vyrieknutí svadobného sľubu. Najčastejšie sa prsteň nosí na prstenníku ľavej ruky. Tento zvyk pochádza od Egypťanov, ktorí verili, že žila na ľavej ruke je priamo spojená so srdcom. Dnešné praktickejšie vysvetlenie hovorí, že ľavá ruka sa používa menej, a teda je menšia pravdepodobnosť, že sa prsteň poškodí, pretože väčšina ľudí sú praváci.