Občan "spravodlivo" potrestaný

Prvé stopy hlások
ohlasu ozveny
učiť sa.

Prvák sadajúci
do prvej lavice
nových poznaní.

Hláskujúc písmená
obrázkov
zvedavosťou očí
hltajúc.

Túžba vedieť
čitajúc
„mama má Emu“

Život núka
novou hrou
haliere poznatkov.

Čítajúc zo šlabikára
od života dieťa
sa učí poznávať
od písmena „A“.

Možno ešte trémou
aktovkov zošitov
a kníh prehrabujúc
hľadá šlabikár
najmilšiu knihu
svojích štartov
učenie.

Šlabikár do rúk
džavotom štylizujúc
prvým krôčikom
„mama má Emu“.

Za bránou biely plášť

znamenie strážcov bolesti

pochodmi odháňajúcich strach.

Za bránou biely plášť

možno jediný raz čakajúcim,

vchádza vizitou

i každým utečeným slovom

dané pohladením

pre vlečúce sa hodiny strachu.

„Čo ak?!“

Za bránou v tom plášti

dve jemné dlane

zušľachťujúce diamanty

za obzorom,

v pozadí tupej hmly.

Aj málo je veľa

ich vedením cestu

aby bolesť ich

nebola večným utrpením.

Injekčnou striekačkou

odhaňajúc zlozvyk baktérii.

Trpezlivosťou prináša

aby niekto

znova dostal

to vytúžené Ja.

Byť v pozadí

dávať srdcu, telu

šancu žiť.

Únavou odchádza

deň po dni,

na vešiaku zostáva

iba jeho bielý plášť.

Pútnik bez mena

hľadá písmená

snov svojích

hlásky stratených

nocí bez slov a moci.

Hľadá bez oddychu

niečo dávne

v nočnom tichu.

Blúdi v spleti ciest

diaľkou meravou veľkomiest,

iba stromu lístok malý

ho zastaví dychom jesene

v tom nezmyselnom blúdení.

K nohám sadnú

únavou stovky ciest

jeho túlavých topánok

podivnou hrou.

M.Š.

Stal som sa ľahostajným

radosťou i smútkom

Všetko vopred vyrátané

kalkulačkou nerozumného počítania

mne to svedčiac – ostatným nie.

Nevediac byť nespútaným nepoznám signály stretnutí

môj návyk je otupujúci

aj keď chcem byť iným

zatváram.

Zatváram ľahkomyseľné dvere

svojou nedôslednosťou

ostávam sám

s túžbami a snami.

Zatváram sám pred sebou

a vnútri nechávam

iba prázdnosť osamelosti

„ZATVÁRAM“!

M.Š.

Je krásne počúvať ich z tvojich úst

tak pravdivo ich vravieť skús.

Svetlo sa rozplýva

z pódia je ich šum

hlava padá zo stien

podivné to potuchy

nepríjemné predtuchy.

Sú krásne slová,

že potom, po tichu

bez váhania

ti ich dokážem vravieť

nie sú to lži

sú to nádherné sny

sú to slová,

ktorých vždy je málo.

Veľa síl bude stáť

ak niekto uverí

slovám z perí, záhadné nejestvuje

sen nie je klamstvom

sú krásne z tvojich úst

tak pravdivo ich vravieť skús.

M.Š