Občan "spravodlivo" potrestaný

Jar: svojím dychom prebúdza

nový život

nové svetlo

novú nádej

Prebúdza tlkot dvoch nesmelých sŕdc

rodí sa nový život plný skvostov,

druhého dychu,

závany zárodku nového života

A večne zelený čas prvých lások mája,

dotyky ľúbosti

v prérii mení hukot más

vo veselom vytržení

v prvý deň májový.

Ako radosť

prúd pochodov tónov valí sa

a rozžiarené oči

dýchajú časom nového žitia.

Leto: Balzam bolesti prúdi si

vo svojom pokojnom toku.

Slnko, voda, vzduch,

seno, jahody, les

romantika teplých večerov

hlivieť v nič nerobení

pri azúrovom pobreží.

Čas sladkých plodín oddychu.

limonádou a zmrzlinou

chladíme pot tváre.

Dni plynú ako voda

prúdom potoka

a ostanú ako spomienka

sladká ako šľahačka v rio grande.

Jeseň: Zožltnuté lístie, blatisté dažde

hlúpe pľušte, zlé nadávky

v toku kalnej vody.

Zrejúce plody zeme,

plody prírody žitia zrejú,

dozrieva aj viera nášho poznania

A telo spať by chcelo

uložiť sa v blankyt podnebia.

Je všetko mĺkve,

ospalé bez iskry

Niekto niečo čaká

čo potichu a zradne prísť má

a preto je asi taká mĺkva,

Lebo každý na ňu raz čaká

na posledný dozretý plod,

dozrievania v srdcu našom.

Ona príde posledná jeseň života.

Zima: Je ako panna v bielom závoji

nepoškvrnená blatom ciest

Jej tichý dych,

svit lesklých nocí,

mráz hrajúci sa na tvárach dievčat,

snehová vločka, ktorá v tichom súzvuku na peň si sadá

Zmrznuté dlane,

zjazd na bielom prachu hôr

Neúprosné, nervy drasajúce boje

na mramorovom podklade ľadu.

Čaro ticha, sviatky pohody,

pár hodín mieru

i nové začiatky prvých hodín letu.

To sú pocity,

tej panny v bielom závoji.

Ilúzia šťastia
krátkou stotinou sekundy
nerušená sériou odchodov
i náhlých rozchodov.

Za sebou spálené mosty
nespešné vydiny
možných a nemožných
stratených snov v skutočných dňoch.

Čerstvo miznúce stopa
v dávných pripomienkách
nemožnosť hladenia
nových príchodov.

Z nádražia uschla slza zabudnutia
do nových ilúzii
pre možno krajšie úspešné bytie.