Občan "spravodlivo" potrestaný

Patrí medzi lezecké športové disciplíny. Lezci sa pohybujú v maximálnej výške 4 metrov, aby si pri páde neublížili. Realizuje sa bez lana, na umelých stenách s príchytmi, na malých skalnatých blokoch alebo nízkych skalách niekoľko metrov nad zemou. V súčasnosti získava veľku popularitu hlavne pre začínajúcich lezcov aj vďaka svojej nenáročnosti na vybavenie a skúsenosti. Lezenie krátkych ciet bez lana je extrémnou formou lezeckých disciplín s cieľom podania macimálneho výkonu. Zároveň je to však výzva a motivácia, ako siahnuť na dno svojich síl a pokoriť sám seba. Je to nekonečná hra s neuveriteľným množstvom pohybov a krokov, ktorá je určená pre lezcov a lezkyne všetkých vekových i výkonostných skupín. K bouldrovaniu nepotrebujete žiadneho partnera na zaisťovanie, aj keď lezenie v skupine vyvoláva súťaživejšiu a príjemnejšiu atmosféru. Bouldering si vyžaduje maximálnu silu a svalovú koordináciu. Je to silový šport, kde sa uplatnia dlhšie nohy a ruky. Dôležitá je tiež vytrvalosť. Nie je to o zdolávaní vysokých skál, ale s lezením to má veľa spoločného. Adrenalín a motiváciu prekonávať seba samého. Byť zavesený na 4 metrovom balvane bez istenia a hľadať najvhodnejšiu cestu, ako ho pokoriť. Ak sa chcete venovať tomuto športu, v zásade nepotrebujete až tak veľa, stačia ruky a nohy. Najbežnejším vybavením sú lezečky špeciálna obuv, ktorá chráni nohu a taktiež umožňuje jemné a obratné kroky a okrem toho má dobrú priľnavosť ku skale. Buldermatka mäkká podložka, ktorá v prípade pádu zabráni vážnejšiemu zraneniu a vrecko s magnéziom chemický prípravok obmedzujúci potenie rúk. Z hľadiska najvhodnejšieho terénu je Slovensko na lezenie ideálne, priaznivá je žula, ktorá je zastúpená v jadrových pohoriach ako Malé Karpaty, Tribeč, Strážovské vrchy, Malá Fatra či Tatry. Na slovensku je azda najlepšou boulderingovou oblasťou okolie Súľovských vrchov, na západe Slovenska v okolí Bratislavy treba vyskúšať oblasť Rybníček pri Pezinskej Babe. Je to predovšetkým o hľadaní, vychádzkach v lese s očami naširoko otvorenými.

Tento nenáročný šport je výborným relaxom. Je to jedna z mála hier, ktorú môže hrať ktokoľvek, kto dokáže udvihnúť 700 g kovovú guľu a hodiť ju do vzdialenosti 10 metrov. Petanque sa hrá s oceľovými guľami a drevenou guľôčkou nazývanou košonet alebo prasiatko. Gule sa vyhadzujú z kruhu s priemerom 50 cm, ktorý je vzdialený minimálne meter od všetkých prekážok alebo hraníc ihriska. Pri odhode musia obe nohy spočívať na zemi a v kruhu až do doby, pokiaľ hodená guľa dopadne na ihrisko. Pri hode je dôležitá stabilná pozícia a natrénované hádzanie pod rukou. Pri kotúľaní sa guľa hádže maximálne 3 m od hádzaného kruhu, aby sa k prasiatku dokotúľala. Proti sebe môžu hrať 2 družstvá po 2 hráčoch, alebo hráč proti hráčovi. Cieľom hry je umiestniť viac vlastných gúľ bližšie ku prasiatku ako súper. Na začiatku hry vyžrebujú hráči družstvo, ktoré začne a začínajúci hráč vyhodí z kruhu prasiatko a prvú guľu. V hre potom pokračuje jeden z členov súperovho družstva a snaží sa zahrať svoju guľu lepšie ako protivník. Jedným zo spôsobov ako dostať svoju guľu bližšie k prasiatku je približovanie. Druhým možným spôsobom je vyrazenie zasiahnutie súperovej gule a jej odstrelenie ďalej od prasiatka. Pokiaľ sa hráč dostane svojou guľou bližsie k prasiatku, nastupuje opäť jeho súper. Pokiaľ sa hráč nedostane svojou guľou bližšie k prasiatku ako súper, musí jeho družstvo pokračovať v hre, pokým sa mu to podarí. Takto sa obe mužstvá striedajú v hre až do konca. Na konci každej hry sa spočítavajú body. Družstvo, ktoré ako prvé dosiahne celkom 13 bodov, víťazí v celom zápase. Novú hru začína vhodením prasiatka družstvo, ktoré vyhralo predchadzajúcu hru. Petanque možno hrať na každom povrchu, najlepšie na vodorovnej ploche. Môže ho pokrývať piesok, štrk, drobné kamienky, a najvhodnejšie sú detské ihriská, prípadne cesty v parkoch. Pred každou hrou treba ihrisko dôkladne prehliadnuť, lebo hru ovplyvní každá nerovnosť.

Jazdecké pólo, ktoré sa pravdepodobne vyvinule z jazdeckých hier stredoázijských pastierov, hrali už Peržania. 150 rokov sa šíri po Európe. V Anglicku je pólo typický country šport, pohoda a relax v prírode. V Argentíne je to vážna udalosť, ich hráči póla sú najlepší na svete. Športový klub jazdeckého póla sa nachádza aj u nás, v historickom majeri neďaleko Bratislavy. Samotný princíp hry je jednoduchý. Hráči na koňoch sa pálkou pokúšajú dostať loptu do bránky. Hracie pálky sú vyrobené z bambusu, hlava pálky, ktorou sa lopta odráža, je drevená. Pálka sa môže držať len v pravej ruke. Lopta sa kedysi vyrábala z lisovaného bambusu, teraz je väčšinou z plastu. Jej priemer je 10 cm a váži zhruba 130 gramov. Hráči jazdia na koňoch špeciálnych plemien. Šľachtenie plemena s najideálnejšími vlastnosťami na pólo stále prebieha. Musí byť dobre stavané, odolné, vyrovnané, s chladnou hlavou, obratné i rýchle. Hráči nosia okrem helmy aj vystužené chrániče kolien chrániace nohy pred údermi lôpt a pálok. Pretože sú neustále v pohybe a musia sa pri úderoch za loptou zo sedla vykláňať, používa sa prsný pás a pevnejšie uchytenie sedla. Vyhráva ten, kto dá viac gólov do brány protihráčov. Po každom góle sa menia strany, aby sa vyrovnali znevýhodnené miesta na trávniku. Väčšinou hrajú 4 hráči proti štyrom. Zápas trvá 4 štvrtiny. Každá štvrtina sa musí hrať s novým oddýchnutým koňom. Prakticky na zápas je potrebných 16 koní pre jeden tím. Hra vyžaduje patričnú zručnosť a taktiku. Nestačí len vedieť dobre jazdiť na koni ale musíte mať dobrú mušku v rukách. Začať môžete v ktoromkoľvek veku. Dokonca je povolená hra zmiešaných tímov mužov a žien. Jazdecké pólo je veľmi zaujímavý, atraktívny a adrenalínový šport.

Je ľahko extrémny šport, ktorý vznikol v roku 2000 na Novom Zélande. Zorb vynašiel Andrey Ahers. Inšpirovať sa nechal obrazom Leonarda da Vinciho, na ktorom je znázornenýá roznožený a rozpažený muž v kruhu. Priehľadnú guľu začal vyvážať do celého sveta. Princípom zorbingu je neriadené kotúľanie zorbu zo svahu smerom dole. Svah býva dlhý 200 metrov so sklonom okolo 20 stupňov. Zorb obsahuje rýchlosť 50 km/h a jeho zastavenie prebieha samovoľne pod svahom. Zorbovať môžete na trávnatom kopci, na snehu ale aj na vode, v lete aj v zime. Pokiaľ máte strach zorbovať sami, môžete si zorbu pozvať jedného spoluzorbujúceho. Zorb je guľa s priemerom 3 metre, vyrobená zo špeciálneho, priehľadného PVC, váži 90 kg a v priemere má 3,2 m. Vo vnútri tejto gule je ešte jedna, o niečo menšia. Obidve sú spojené dômyselnou konštrukciou. Pred samotným zorbovaním sa uskutočňuje niekoľko testov na prázdno kedy sa preveruje bezpečnosť prevádzky zorbu. Pre akciu sa vyberá taký terén a kopec, kde sa zorb nemôže dostať napríklad do tŕnia alebo stromov. Prepichnutie zorbu však nemá vplyv na zorbonauta. V súčasnej dobe sa zorbovanie prevádzkuje len so zorbom a postrojom. Veľa ľudí má obavy, že im bude pri kotúľaní zle. Táto predstava je síce opodstatnená, ale nie je pravdivá. Treba si uvedomiť, že otočenie o 360 stupňov je iba raz za 10 m a to už naozaj nie je až taká závratná rýchlosť. Možnosti poranenia sú minimálne, hlavne vďaka dômyselnej konštrukcii, ktorá všetky nárazy pri pohybe krajinou absorbuje. Na výber býva klasický zorbing, kde je človek vnútri gule pevne pripútaný, alebo hydrozorbing. Hydro zorbing spočíva v pridaní vody do vnútornej gule, a tak si človek môže vychutnať ten istý pocit ako má pri praní bielizne v práčke. V zorbe sa dá pohybovať aj po vodnej hladine, kde vlastnou silou rozbývete celú guľu a ide v nej prekonávať aj také prekážky ako sú napríklad splavy.